Namiesto dvoch plánovaných légií – Východnej légie a Západnej légie, vznikla v lete 1914 iba Západná. Čoskoro však stále silnejšie oddiely Západnej légie začali bojovať v sklade jedného pluku, ktorému velil Józef Piłsudski. V polovici decembra roku 1914, vďaka neustálemu príchodu nových ochotníkov vznikla 1. Brigáda Poľskej légie, ktorej velil Piłsudski, povýšený na veliteľa brigády.

Medzitým rakúsko-uhorskí velitelia prehodili do Východných Karpát utvorené v septembri 1914 nové pluky légie (II a III) , kde na jeseň a v zime viedli ťažké boje. Tam v máji 1915 bola z nich vytvorená 2. Brigáda, nazývaná „Karpatskou”. Vtedy tiež vznikla aj 3.Brigáda, vytvorená zo 4. a 6.pluku pešej légie.

Tieto tri brigády boli zlúčené až v októbri 1915, keď boli prehodené na front na Volyni. Celkový počet vojakov činil  približne 16,5 tisíc. V polovici roku 1916 sa brigády oficiálne stali zložkou Poľského pomocného zboru a neskôr Poľských ozbrojených síl, ktoré už bojovali po nemeckom boku, a nie rakúsko-uhorskom.

V júli 1917 Piłsudski vyvolal tzv. krízu prísahy – legionári z 1. a 3. Brigády odmietli zložiť prísahu vernosti nemeckému cisárovi. Časť z nich bolo internovaných , Piłsudski bol uväznený v Magdeburgu a zvyšok vojakov (pochádzajúcich z Haliče) bol povolaný do rakúsko-uhorskej armády. Väčšina vojakov z 2. Brigády zložila prísahu, avšak keď vo februári 1918 ústredné štáty na základe Brest-litovského mieru odovzdali terény Chelma vznikajúcej nezávislej Ukrajine, títo vojaci sa pod Rarančou predrali cez front do Ruska. Takto sa zakončila epocha légií, na ktorú dlho spomínali elity II. Poľskej republiky.  Iná vec je, že mnohí členovia týchto elít, najmä vojenských, v légiách pôsobili.